História regionálneho a lokálneho vysielania na Slovensku sa začala písať v roku 1995. Prvé stanice vznikali súčasne so spustením duálneho televízneho systému na národnej úrovni. Medzi priekopníkov patrili súkromná TV Naša v Košiciach Marcela Děkanovského, TV SEN v Senici a TV Prievidza. Už od svojho začiatku fungovali tieto televízie s finančnou podporou miestnych samospráv. Ich zakladatelia si totiž veľmi dobre uvedomovali, že bez takejto pomoci by sa z výnosov reklamy neuživili – televízna produkcia bola (a stále je) finančne náročná.
Postupne, „ako huby po daždi“, začali podobné televízie vznikať aj v ďalších mestách. Rada pre vysielanie a retransmisiu udeľovala licencie nielen súkromným subjektom, ale aj samotným mestám a mestským častiam. V roku 1996 si však Rada pre retransmisiu uvedomila právny problém – samosprávne úrady nemali podľa zákona oprávnenie vlastniť licenciu, keďže tú môže získať iba obchodná spoločnosť, a tou obec nie je.
Samosprávy sa však dokázali prispôsobiť. Našli spôsoby, ako komunálne televízie prevádzkovať aj napriek legislatívnym prekážkam – a väčšina z nich fungujú dodnes. Sú zároveň jedinými subjektmi v segmente regionálneho vysielania, ktoré majú reálnu šancu prežiť.
Aj táto šanca je však skôr teoretická. V posledných rokoch totiž čoraz viac komunálnych aktérov uprednostňuje sociálne siete a YouTube kanály, ktoré slúžia viac ako propagačné nástroje, než objektívne médium. Oproti klasickým televíziám majú jednu veľkú výhodu – nie sú pod prísnou regulačnou kontrolou obsahu, aká sa vyžaduje pri riadnom televíznom vysielaní.
Nie je televízia ako televízia – prečítajte si viac
Nie je televízia ako televízia
V posledných rokoch sa objavil zaujímavý trend, ktorý by sme mohli označiť za „nešvár“ v mediálnom svete – každé pohyblivé video na internete si začalo hovoriť „TV“. Či už ide o krátke videá na YouTube, príspevky na TikToku alebo dokonca obsah na sociálnych sieťach ako Facebook. Tento pojem „TV“ sa začal používať čoraz voľnejšie, a častokrát sa z neho vytratil pôvodný význam televízneho vysielania.
Na prvý pohľad sa to môže zdať ako maličkosť, no tento zdanlivý detail má vážny dopad na to, ako vníma verejnosť dôveryhodnosť a kvalitu obsahu, ktorý sleduje. Televízia dnes v skutočnosti predstavuje oveľa viac než len pohyblivé obrázky na obrazovke. Je to regulovaný, zákonom riadený priestor, ktorý sa od online platformy zásadne líši.
Skutočná televízia = regulácia a zodpovednosť
Kým videá na sociálnych sieťach často podliehajú len minimálnej kontrole a môžu byť šírené bez akejkoľvek regulácie, televízne vysielanie je striktne kontrolované a podlieha pravidlám, ktoré sú stanovené štátom alebo regulačnými orgánmi. V Slovenskej republike je to Rada pre mediálne služby.
Televízne vysielanie musí spĺňať viacero podmienok, ktoré garantujú, že divák dostane kvalitný, overený a eticky spracovaný obsah. Na rozdiel od online videí, kde si každý môže zverejniť prakticky čokoľvek, musí televízia:
1. Mať autorizáciu – buď lokálnu, alebo celoplošnú, čo znamená, že vysielateľ musí mať povolenie na šírenie obsahu.
2. Vysielať cez anténu alebo sieť operátora – To znamená, že vysielanie musí byť dostupné aj cez tradičné televízne kanály, nie len cez internet.
3. Redakčne pripravovať obsah – TV musí produkovať vlastný obsah, ktorý je novinársky spracovaný, a nie len komerčné PR videá alebo obsah pre sociálne siete.Toto sú základné predpoklady, ktoré odlišujú skutočnú televíziu od online kanálov, ktoré často využívajú pojem „TV“ len na zlepšenie imidžu alebo na zvýšenie dôveryhodnosti. A práve tu sa dostávame k problémom, ktoré tento trend vyvoláva.
Parazitovanie na dôveryhodnosti televízie
V mnohých prípadoch sa stáva, že online platformy (ako sú rôzne mienkotvorné weby a denníky) si v názve pridajú „TV“, aby ich obsah pôsobil dôveryhodnejšie a serióznejšie. Tento krok je často motivovaný snahou vyvolať dojem, že ide o regulovanú, profesionálnu televíziu, ktorá spĺňa všetky zákonné podmienky a etické normy. V skutočnosti však tieto platformy často nemajú povinnosť dodržiavať tieto normy a nie sú kontrolované zo zákona.
Divák môže byť oklamaný tým, že sleduje niečo, čo vyzerá ako skutočná televízia, ale v skutočnosti ide o neoverený obsah, ktorý nezodpovedá štandardom televíznej žurnalistiky. Tento fenomén sa stále častejšie prejavuje v rôznych oblastiach online médií, kde sa „TV“ pridáva len kvôli lepšiemu vnímaniu zo strany verejnosti.
Čo znamená „lokálna TV“?
Zaujímavým prípadom sú aj niektoré menšie televízie, ktoré majú celoplošnú licenciu, ale produkujú lokálny obsah, či len príležitostný obsah – čo kto dá. Tieto televízie môžu mať obsah, ktorý sa zameriava na špecifické regióny alebo komunity, no ich dosah je celoslovenský. Názov „lokálna TV“ teda nemusí vždy odrážať skutočnosť, že ide o médium s úzkym, komunitným záberom.
Naopak, niektoré skutočne lokálne televízie, ktoré sa zameriavajú na menšie oblasti alebo špecifické komunity, môžu mať len regionálnu licenciu a napriek tomu vykonávajú dôležitú úlohu v miestnych komunitách. Tieto televízie sú často v úplne inej pozícii ako celoplošné televízne kanály a majú svoj vlastný jedinečný vplyv na komunitu, ktorú obsluhujú.
Záver
Na záver, nie každé video, ktoré si nazve „TV“, je skutočne televíziou v pravom slova zmysle. Pojem „TV“ je dnes čoraz viac využívaný ako marketingový nástroj, ktorý môže zavádzať divákov. Kým skutočné televízie sú regulované a podliehajú prísnym zákonom, mnohé online platformy si len priraďujú „TV“, aby získali väčšiu dôveryhodnosť. Je na nás, ako divákoch, byť ostražití a uvedomovať si rozdiel medzi skutočnou, zodpovednou televíziou a videami na internete, ktoré sa často tvária ako „TV“, ale zodpovedajú len vlastným záujmom.
Prekážky, ktorým čelia lokálne televízie
Systém duálneho vysielania mal na Slovensku zaručiť pluralitu médií, slobodu prejavu a rovnováhu síl.
Mal vytvoriť prostredie, v ktorom vedľa seba existujú verejnoprávni aj súkromní vysielatelia, aby občania mali možnosť počuť rôzne názory.
Lenže v lokálnom prostredí sa tento princíp úplne prevrátil naruby.
Vznikla anomália, ktorá popiera samotný zmysel duálneho systému – tzv. radničné televízie.
Formálne pôsobia ako súkromné médiá, no v skutočnosti sú založené a financované mestami či obcami.
Ide o jednoduchú fintu: keďže samospráva podľa zákona nemôže vlastniť licenciu, založí si vlastný podnik – obchodnú spoločnosť, ktorá ju získa a potom funguje ako rozpočtová organizácia s logom TV.
Navonok sú to nezávislé subjekty, v skutočnosti však šíria obsah pod priamym dohľadom komunálnych politikov.
Takto sa z verejnej služby stáva nástroj PR a sebapropagácie.
Medzitým skutočne nezávislí vysielatelia, ktorí sa roky snažia robiť poctivé regionálne spravodajstvo, bojujú o prežitie.
Z reklamy sa neuživia – ani veľké médiá ako RTVS to nedokážu – a ak odmietnu prispôsobiť obsah požiadavkám miestnych politikov, samosprávy im vypovedajú zmluvy a odsúdia ich na zánik.
Nie pre kvalitu práce, ale preto, že si dovolili byť nezávislí.
Výsledkom je rýchlo sa šíriaca mediálna púšť.
Nezávislé spravodajstvo z regiónov mizne a prístup k nemu má dnes už len 18 % obyvateľov.
Ak zanikne aj posledná skutočne nezávislá lokálna televízia, tento podiel sa môže znížiť na jednociferné číslo – a o niekoľko rokov už nebude žiadne.
Radnice pritom nemajú záujem podporovať nezávislé vysielanie – objavili sociálne siete, kde môžu bez obmedzení zverejňovať vlastné PR videá, bez akejkoľvek kontroly či rovnováhy.
Od začiatku bolo chybou, že štát ponechal lokálne vysielanie napospas radniciam namiesto systémovej, transparentnej podpory.
Tento model dnes zlyháva vo všetkom, čo mal chrániť – v nezávislosti, objektivite aj v pluralite názorov.
Nie je preto prekvapením, že Slovensko je za tento stav dlhodobo kritizované v rámci Európskej únie, práve v čase, keď inde štátne inštitúcie zvyšujú podporu nezávislým médiám ako bariéru proti rastúcej vlne dezinformácií.
-
Rýchlo sa šíriaca mediálna púšť – miznúce nezávislé spravodajstvo.
-
Obmedzená pluralita názorov a verejná kontrola moci.
-
Riziko, že Slovensko o niekoľko rokov stratí posledné nezávislé regionálne TV.
Od začiatku bola chyba, že štát ponechal lokálne vysielanie napospas radniciam namiesto transparentnej systémovej podpory.
Problémové oblasti
Mnohé lokálne televízie sú dnes podfinancované, zanikajú alebo sú politicky ovplyvňované. Celý trh potrebuje systémové riešenia.