Radničné televízie sú medzi slovenskými médiami unikátom: na papieri sú súkromní vysielatelia, podľa licencie teda nemôžu byť vlastnené obcami či mestami. V praxi si však samosprávy založili vlastné s.r.o., ktoré plne financujú z verejných rozpočtov a spravujú ich ako rozpočtové organizácie.
Každoročne tak zo samospráv odchádzajú státisíce až milióny eur do firiem, ktoré samy vytvorili a ktorými samy disponujú – právny paradox, ktorý umožňuje obísť pravidlá financovania a kontroly.
Obchádzanie verejného obstarávania
Mestá neobjednávajú reklamu, ale „TV komunikačné služby“, takže nemusia vypisovať verejné obstarávanie. O miliónoch eur tak rozhodujú bez súťaže, zmluvy podpisuje mesto so svojou vlastnou firmou.
Kontrolóri a poslanci často nemajú reálne nástroje, ako zistiť:
- či sú výdavky primerané,
- aké sú skutočné príjmy televízie,
- alebo koľko z peňazí ide na reálnu produkciu obsahu.
Tento systém vytvára šedú zónu hospodárenia, kde sa verejné peniaze používajú na mediálne projekty bez jasných pravidiel a zodpovednosti.
Rozpočty, ktoré prekvapujú
Niektoré mestské televízie hospodária s rozpočtami, ktoré presahujú financie celomestských alebo regionálnych médií:
- TV Ružinov – približne 400 000 eur ročne, historicky najdrahšia mestská televízia.
- Dunajskostredská mestská TV – 380 000 eur, pritom pokrýva len 36-tisíc obyvateľov.
- TV Pezinok – viac ako 200 000 eur, teda viac, než mala metropolitná TV Bratislava.
- TV Devínska Nová Ves – 122 000 eur, no nie je jasné, kde ju možno reálne naladiť.
Pri prepočte na obyvateľa sú najdrahšie Dunajskostredská a Pezinská televízia – približne 8 eur na obyvateľa. Celkový odhad nákladov na komunálne televízie na Slovensku presahuje 3,5 milióna eur ročne.
Podrobnejšie:
Divoké rozpočty radničných televízií na Slovensku. Nejasné financovanie a falošná nezávislosť
Kto hospodári efektívnejšie? Porovnanie radničných a nezávislých televízií v roku 2023
Žiadne pravidlá, žiadna kontrola
Zákon o mediálnych službách síce hovorí, že obce a mestá nemôžu byť vysielateľmi, ale nevylučuje, aby si založili firmu, ktorá nimi de facto je. Výsledkom je legálna medzera, ktorú využíva väčšina samospráv – a žiadny právny predpis nestanovuje,
- ako má vyzerať financovanie,
- ako sa má kontrolovať hospodárenie,
- ani ako sa má zabezpečiť redakčná nezávislosť.
Podrobnejšie: Radničné televízie sa tvária na nezávislosť, no ovládajú ich samosprávy, slovenský fenomén
V praxi to znamená, že verejné financie idú na médiá, ktoré často neposkytujú verejnú službu, ale slúžia politickej propagande.
Kto má výhodu – a kto prežíva
Nezávislé médiá zanikajú. Nie pre nezáujem divákov, ale pre nezáujem politikov.
Zatiaľ čo nezávislé televízie končia, samosprávy si zakladajú vlastné mediálne kanály – podcasty, videá či sociálne siete, ktoré sa tvária ako redakcie. Starostovia a primátori tak komunikujú priamo – bez otázok, oponentov či novinárskej zodpovednosti.
Tieto projekty nie sú lacnejšie, len ešte lepšie kontrolovateľné ako vlastné televízie. Z verejných peňazí vznikajú „úradné médiá“, ktoré namiesto informovania propagujú tých, čo ich platia.
Podrobnejšie: V Bratislave náklady na komunikáciu rapídne rastú
Záver: verejné médiá bez verejnej kontroly
Fenomén radničných televízií ukazuje, ako sa verejné peniaze môžu stať nástrojom politickej moci. Bez jasných pravidiel, bez transparentnosti a bez reálnej kontroly vznikol systém, ktorý:
- vyzerá ako podnikanie,
- správa sa ako úrad,
- a funguje ako propagandistický kanál.
Ak sa Slovensko chce vyhnúť „mediálnym púšťam“ v regiónoch, bude potrebné nastaviť nový model: oddeliť verejnú službu od politického vplyvu a zverejniť financovanie mestských médií do posledného eura.